Kde je hranica medzi ochranou obyvateľstva a pomocou rebelom?

Pokiaľ ochrana civilného obyvateľstva pred útokmi líbyjskej armády je morálne nespochybniteľná, ostáva otázne, či by malo medzinárodné spoločnestvo podporovať priamo rebelov.

Netušíme, kto sú a čo chcú títo rebeli. The New Yorker nedávno priniesol optimistický pohľad na rebelov ako na tých, čo chcú v Líbyi demokraciu a dobré školy.  Iní experti poukázali na fakt, že najviac džihádistov prišlo do Iraku práve z Líbye (v pomere k obyvateľstvu krajiny), a z týchto bola drvivá väčšina práve z východnej Líbye. V situácii, kedy netušíme, kto a čo vlastne rebeli chcú, je rozumné ich podporovať?

Tiež netušíme, kto je rebel a kto je civil. Aj keď medzinárodné právo aplikovateľné na občianske vojny je veľmi limitované, iné pravidlá stále platia pre civilov a bojovníkov. V praxi to znamená, že rebel, ktorý je „bojovníkom“ v zmysle medzinárodného práva, môže napríklad použiť zbraň, zatiaľ čo civil nie. Bojovníkov možno atakovať stále, civilov nikdy. A čo však, ak rebel a civil sú tá istá osoba v závislosti od času?

V neposlednom rade ide o problém právny. Rezolúcia BR OSN č.1973 autorizovala bezletovú zónu nad Líbyou a ochranu obyvateľstva. Na prvý pohľad to teda vyzerá, že pomoc rebelom by bola ilegálna. Pri čítaní rezolúcie však okamžite zasvietia dve výstražné kontrolky však okamžite zasvietia. Ak medzinárodná koalícia ničí Kaddáfiho tanky a stíhačky, aby tieto neterorizovali civilné obyvateľstvo, neničí zároveň tie isté lietadlá a tanky, ktoré bojujú s rebelmi? Okrem toho, pri pozornom čítaní článku 4 rezolúcie zistíme, že umožňuje všetky nutné prostriedky na ochranu obyvateľstva napriek zbrojnému embargu. Kto iný ako rebeli by z toho mohol profitovať?

Je operácia odstránením Kaddáfiho?

Aj keď medzinárodní lídri hovoria, že plukovník Kaddáfi by mal odísť, zároveň pridávajú, že jeho odchod nie je cieľom útokov. Dá sa tomu ťažko veriť. Ako sme už spomenuli, ochrana obyvateľstva v tomto prípade skutočne vytvára podporu jednej strane. A nie je celkom jasné, ako by mohla byť operácia úspešná a Kaddáfi zostať pri moci.

Bude medzinárodné spoločenstvo chrániť všetky možné civilné obete?

Inak povedané – ide o konečné potvrdenie toho, čomu experti na medzinárodné vzťahy hovoria „zodpovednosť ochraňovať“ (R2P, z anglického Responsibility to Protect)? R2P predpokladá, že medzinárodné spoločenstvo by malo zasiahnuť v prípade, že existuje spravodlivá príčina (napríklad hrozí masívna strata na ľudských životoch), správna autorita (nie jednostranná intervencia) a proporcionalita rizík a benefitov. V prípade Líbye máme všetky komponenty. Znamená to teda, že ide o konečné akceptovanie doktríny R2P?

Aj keď niektorí svetoví lídri sa odvolávali na normu, je nepravdepodobné, že štáty sa budú takto správať aj v budúcnosti. Prečo? Po prvé, je len veľmi málo prípadov, ktoré by bolo možné vyriešiť tak jednoducho ako Líbyu. Ak si to zoberieme v nahých faktoch, išlo tu o zničenie tradičnej armády, ktorá sa presúvala po rovných cestách v púšti zo známych základní. Na to sú strely Tomahawk a stíhačky F-16 ako stvorené. Podobné riziko masového násilia visí aj nad Pobrežím Slonoviny, avšak žiadna krajina sa neodváži vyslať pechotu do ulíc Abidjanu na odstránenie prezidenta Gbagba a jeho prívržencov. Rovnako ako nikto nepôjde odstrániť režim v Severnej Kórei. A s najväčšou pravdepodobnosťou ani režim v Sýrii. Riziká sú oveľa vyššie ako v prípade Líbye.

Po druhé, možnosť budúceho zásahu medzinárodného spoločenstva závisí na tom, aký výsledok bude mať operácia v Líbyi. Bude to úspech? Dôjde k zastaveniu útokov? Nezahynie priveľa civilistov?

Čo je úspechom doteraz?

Ochrana obyvateľov, ktorí nezahynuli ostreľovaní Kaddáfiho vojakmi, je určite úspechom. Rovnako je úspechom, že ide o prvú vojenskú operáciu na Blízkom východe, v ktorej nie je USA vedúcou silou. Úspechom tiež je, že Bezpečnostná rada OSN odporúčila Medzinárodnému trestnému súdu, aby sa udalosťami v Líbyi zaoberal a skúmal, či tam nedôjde k porušeniu medzinárodného trestného práva (v praxi to znamená niečo ako zaklopanie daňovej kontroly na dvere podnikateľa). A v neposlednom rade je úspechom, že medzinárodné spoločenstvo poslalo jednoznačný odkaz tyranom – keď budete vraždiť svoje obyvateľstvo, pozrieme sa vám na prsty.

 

Michal Onderčo

Autor je spolupracovníkem AMO a výzkumníkem na Svobodné univerzitě v Amsterdamu

Související